DUCHOVNÝ PREROD BERNARDA NATHANSONA, „ATEISTU S TVRDOU ŠIJOU“

            Bernard Nathanson (1926-2011) bol ateistom a jedným z najväčších zástancov potratov v USA. Pod jeho ateizmus sa podpísal vplyv otca – ateistického žida, ktorý nazýval náboženstvo „kameňom na krku“. Napriek tomu prinútil svojho syna Bernarda, aby trikrát týždenne chodil do ortodoxnej židovskej školy, kde sa naspamäť učil hebrejské modlitby. Tu Bernard nadobudol presvedčenie, že židovské náboženstvo je prísne nemilosrdné. „Boh môjho detstva,“ spomína po rokoch, „mi pripomínal ponurú majestátnu postavu Mojžiša od Michelangela. Vidím ho, ako sedí zhrbený a uvažuje nad mojím osudom a neodvolateľne vyslovuje odsudzujúci rozsudok. Pre mňa bol Boh môjho židovského náboženstva silný a hrozný ako lev. Akej milosti sa mi dostalo neskôr, keď som z čistej nudy a frustrácie začal navštevovať večerné biblické kurzy! Vtedy som objavil, že Boh Nového Zákona je milujúci, chápavý, odpúšťajúci ľuďom skrúšeného srdca!“
            Negatívny vplyv svojho otca na vývin svojej osobnosti videl Bernard aj v otcovom popieraní základných mravných hodnôt. Navyše bol Bernard svedkom toho, ako jeho otec nenávidel svoju manželku.
            Na univerzitnom plese sa Bernard zoznámil s očarujúcou nevinnou sedemnásťročnou Rút. Zamilovali sa do seba na prvý pohľad. Keď Rút otehotnela, Bernard nechcel „to dieťa“ a rozhodli sa „dať ho preč“. Keďže vtedy tieto zákroky boli nelegálne, museli nájsť lekára, ktorý potrat vykonal. Po ňom sa cítili ako sprisahanci po hanebnom zločine, o ktorom sa nechceli ani rozprávať. Bernard si po rokoch spomína: „Napriek tomu, že Rút sa snažila umelý potrat nášho dieťaťa niesť statočne, mal som pocit, že v zákutiach jej mysle sa rodia otázky: „Prečo si ma nevzal? Prečo sme nemohli mať to dieťa? Prečo som musela ohroziť svoj život a život svojich budúcich detí pre jeho pohodlie a štúdium? Potrestá ma Boh za to, čo som urobila a budem neplodná?““
            Ich cesty sa čoskoro rozišli. Pre Bernarda to bola prvá skúsenosť s potratom. Ako tridsaťročný mal za sebou už dve neúspešné manželstvá, zničené jeho egoizmom a neschopnosťou milovať. V tom čase počal so ženou, ktorá ho veľmi milovala. Prosila ho, aby jej dovolil dieťa donosiť a porodiť. Nathanson bol neoblomný a žiadal okamžité ukončenie tehotenstva, inak hrozil, že sa s ňou neožení. Navrhol, že ako gynekológ a pôrodník vykoná zákrok sám. Obral svoje dieťa o život ako profesionál. Nemal výčitky svedomia, a ani náznak pochybností, žeby urobil niečo zlé. Vo svojom svedomí lekára mal pocit dobre vykonanej práce.
            Koncom šesťdesiatych rokov sa stal spoluzakladateľom organizácie NARAL, ktorá mala vybojovať legalizáciu potratov v USA. Po ich legalizácii bol v roku 1970 menovaný za riaditeľa najväčšej potratovej kliniky na svete. V roku 1973 sa stal primárom pôrodníckeho oddelenia v New Yorku, kde bol po prvý raz inštalovaný ultrasonograf (USG), ktorým bolo možné pozorovať plod v lone matky. Vtedy nastal radikálny zlom v prístupe Nathansona k ľudskému plodu. „Mohol som vidieť, že plod je fungujúci organizmus, merať jeho životné funkcie, vidieť, ako prehĺta, močí, ako spí a prebúdza sa, ale pozorovať aj to, ako sa hýbe podobne ako novorodenec.“
            Od tej chvíle nebol presvedčený o legitimite potratov. Výrazne obmedzil vykonávanie týchto zákrokov na prípady, ktoré podľa neho mali medicínske opodstatnenie. Posledný potrat vykonal v roku 1979.
            Stále si kládol otázky, čo sa v priebehu vykonávania zákroku v lone ženy deje. Preto poprosil svojho priateľa Jaya, ktorý robil do dvadsať potratov denne, aby počas zákroku zapol USG a nahral jeho priebeh na film. Kolega to urobil svedomite. Keď si potom spolu prezerali pásku v strihovej dielni, prežili šok a Jay vyhlásil, že už nikdy neurobí potrat. Po odbornom spracovaní nahrávky vznikol film Nemý výkrik.
            Nathanson definitívne prijal fakt, že každé ukončenie tehotenstva je vraždou ľudskej bytosti. Vtedy však ešte jeho názory boli formované len na základe vedeckých faktov, nie z náboženských pohnútok.
            Duchovná cesta k viere v Boha bola pre Nathansona veľmi ťažká. Bolo to tým, že ako tvrdošijný židovský ateista duchovnými hodnotami pohŕdal. V priebehu osemdesiatych rokov však prešiel obdobím ťažkých depresií. Bolestným spôsobom pociťoval dôsledky svojho predchádzajúceho života: „Každú noc som sa prebúdzal o štvrtej alebo piatej nad ránom, hľadel som do tmy a čakal, kedy sa z tmy zrazu vynorí informácia o mojom oslobodení nejakým neviditeľným súdom. Po márnom vyčkávaní som otváral niektorú z kníh o hriechu a znova a znova som čítal úryvky z Augustínových Vyznaní, z Dostojevského, Kierkegaarda a ďalších.“
            Čoraz častejšie ho napádali samovražedné myšlienky. Svoju duchovnú bolesť sa snažil utlmiť alkoholom, utišujúcimi prostriedkami, návštevami u psychiatra, ale nič nepomáhalo. Cestoval po celých Spojených štátoch a prednášal o ochrane života, písal knihy, zapájal sa do politiky. K viere v Boha sa však stále staval veľmi rezervovane.
            Uvedomoval si však, že keď sa zúčastňoval manifestácií za ochranu života, veľmi naňho pôsobila ich atmosféra. Nathanson o tom napísal: „Jednoducho ma zaskočila sila modlitby tých ľudí. Modlili sa za nenarodené deti, za dezorientované a vyľakané matky, za lekárov a zdravotné sestry pracujúce na klinike, za médiá a dokonca aj za policajtov, ktorí dohliadali na priebeh zhromaždenia. Modlili sa za seba navzájom, za svet, ale nikdy nie za seba samých. Začal som sa zamýšľať. Ako to, že títo ľudia dokážu toľko zo seba dávať, pričom sa zastávajú nenarodených, ktorí sú nemí, neviditeľní a neschopní prejaviť im svoju vďačnosť?“
            Vtedy si po prvý raz v živote začal pripúšťať myšlienky o možnosti jestvovania Boha. Pustil sa do čítania životopisov známych osobností, ktoré prešli duchovnou cestou hľadania Boha. Najviac ho ovplyvnil príbeh jeho bývalého profesora psychiatrie z lekárskej fakulty – Karla Sterna - žida, ktorý konvertoval na kresťanstvo.
            Duchovná zmena v Nathansonovi prebiehala pokojne a prirodzene, prinášala mu vnútornú úľavu a pokoj, istotu o Božom milosrdenstve a odpustení. Nathanson vedel, že veľa ľudí sa za neho modlí. Pokrstený bol v roku 1996. Židovskí priatelia prijali jeho rozhodnutie so sympatiami. Bol Židom viac ako kedykoľvek predtým. Sám o tomto kroku povedal: „Prijatím Krista si ešte väčšmi cením fakt, že patrím židovskej kultúre, národu a tradícii. Tak to bude vždy a budem na to hrdý.“
            Príbeh Bernarda Nathansona, „ateistu s tvrdou šijou“, je nepochybne jedným z najväčších a najvýznamnejších obrátení 20. storočia.

                                     (zdroj: Mieczyslaw Piotrowski, Od neviery k plnosti pravdy, upravené)